PRVÁ PAVLOVA MISIJNÁ CESTA – CYPRUS (1. časť)  (Sk 13)

            Obdivujeme odvážnosť mladej Cirkvi v Antiochii, ktorá – sotvaže sama vznikla – už myslí na odovzdanie evanjelia svetu a obetuje tomuto poslaniu svojich najlepších učiteľov – Barnabáša a Šavla.

            Vodcom prvej misijnej cesty sa stal Barnabáš. Bol rodákom z Cypru a pravdepodobne z tohto dôvodu navrhol ako prvý cieľ cesty ostrov Cyprus. Môžeme ju umiestniť do rokov 45-47 po Kr. Vzali so sebou aj Barnabášovho synovca Jána Marka z Jeruzalema.

            V období Rímskej ríše bola najrozšírenejším spôsobom cestovania pešia chôdza. Na dlhšie cesty sa používali domáce ťažné zvieratá (osly) a kone, ktoré boli najvýkonnejšie, ale zároveň aj najdrahšie. Nevieme, či Pavol používal koňa. Slávny Caravaggiov obraz „Obrátenie apoštola Pavla“ a mnohé ďalšie diela ho zobrazujú, ako padá z koňa, keď sa mu zjavil Pán na ceste do Damasku. Biblický text však nič nehovorí o zvierati, len hovorí, že padol na zem.

            Cestovanie po súši nebolo bezpečné. Na cestách bolo množstvo zbojníkov a divej zveri, ktorej bolo kedysi viac ako dnes. Z dobových prameňov vieme, že aj hostinskí zbojníkom udávali tipy hostí na okradnutie.

            Pavol dával prednosť cestovaniu po mori. Cestovať sa odporúčalo medzi májom a októbrom, kedy bolo more pokojnejšie ako v zimných mesiacoch. Na lodi bol za bezpečnosť cestujúcich zodpovedný kapitán. Bol tu aj dostatok proviantu, ktorý sa vždy na loď naložil v prístave. Koncom septembra sa more v Stredomorí stávalo nebezpečným, preto počas zimných mesiacov bývali námorné cesty uzavreté.

            Keď Pavol putoval po súši, dával prednosť horským oblastiam. Nebolo tu tak horúco a ani toľko komárov. Tradícia hovorí, že Pavol na jednej z apoštolských ciest dostal maláriu, a tak sa lokalitám, kde boli komáre, vyhýbal. Ohlasovanie evanjelia v hmyzom zamorených oblastiach v rámci možností situoval radšej do zimných mesiacov. Kadiaľ viedla cesta Šavla a Barnabáša cez Cyprus, Skutky apoštolov nehovoria. Iba z pravoslávnych prameňov máme správy, že ani tento raz nešli po súši popri mori, ale príjemnejším horským prostredím.

            Na Cypre v meste Pafos sa spomína stretnutie Šavla so židovským mágom – elymasom Barjezom, ktorý pôsobil v dome panovníka Sergia Pavla. Židovská mágia bola vtedy vo veľkej úcte a v elymasovi (v preklade znamená mudrc, učenec) musíme vidieť inteligentného a vzdelaného muža oboznámeného s tajomnými náukami Egypta, Babylonu a Perzie.

            Slovný súboj medzi Šavlom a elymasom musel byť dramatický. Elymas ako Žid sa musel tiež vyznať v Písmach. Šavol však dokázal prevahu kresťanstva nad okultnými silami orientálneho sveta, čoho dôkazom bolo aj to, že čarodejník na istý čas oslepol. Elymas dlho nevedel zabudnúť na toto pokorenie. Podľa tradície o niekoľko rokov neskôr sa pričinil, aby Šavlov spoločník Barnabáš zomrel na Cypre mučeníckou smrťou. Elymas istým spôsobom zastupuje tých zo židovstva, ktorí neprijali Krista a „ostali zaslepení“ voči evanjeliu, ba dokonca kládli prekážky jeho šíreniu.

            Šavlova viera zapôsobila na Sergia Pavla – ako hovorí Písmo: „žasol nad Pánovým učením a uveril“. (Sk 13,12) Obrátenie miestodržiteľa bolo prvým triumfom kresťanstva vo vysokých triedach rímskej spoločnosti. Cyprus sa tak stal prvou krajinou na európskom kontinente, ktorá bola spravovaná kresťanským panovníkom.

            Od tohto momentu autor Skutkov volá Šavla len menom Pavol – je možné, že začal používať toto meno práve z úcty k obrátenému panovníkovi s rovnakým menom. Môžeme v tom vidieť aj hlbší zmysel - meno Pavol je menom rímskym, v čom cítime Pavlovu túžbu získať pre Krista celé rímske impérium, túžbu stať sa apoštolom všetkých národov. Zato jeho meno Šavol, ktoré dostal pri obriezke, prezrádzalo viac vzťah k židovskému národu.  

            Tu, na Cypre, sa obracia poradie apoštolov Barnabáša a Pavla. Barnabáš, pôvodne uvádzaný ako líder apoštolskej cesty, sa dostáva na druhé miesto. A onedlho čítame, že sa od nich oddeľuje Ján Marek.

            Vedú sa diskusie o tom, aký bol dôvod tohto rozdelenia. Isteže – Pavlova povaha nebola jednoduchá a vyjsť s ním nebolo vždy ľahké. Aj Písmo dosvedčuje, že mal mnoho nepriateľov. No i napriek tomu sa dnes predpokladá, že dôvodom nezhôd medzi Pavlom a Jánom Markom boli skôr doktrinálne (dogmatické) dôvody. Pavol bol progresívny, povedali by sme liberál – obriezka nebola preňho dôležitá, nepovažoval za podstatné jedávať kóšer jedlá, čo v zanietenom Židovi Jánovi Markovi, ktorý pochádzal z konzervatívnych jeruzalemských kruhov, muselo spôsobovať prinajmenšom rozpaky. Ako sa v tomto smere zhodol Pavol s Barnabášom, ktorý bol tiež svojimi názormi ortodoxnejším Židom ako Pavol, o tom zmienku v Písme nemáme.

            Ďalším dôvodom, prečo Ján Marek opustil Pavla a Barnabáša, mohla byť Markova nostalgia za spoločnosťou apoštola Petra, ktorého poznal a ktorému bol neskôr spoločníkom a z rozprávania ktorého napísal evanjelium. Neskôr však vidíme Jána Marka aj po boku uväzneného Pavla v Ríme (Kol  4,10, Flm 24) - teda muselo medzi nimi dôjsť k zmiereniu.

            Na druhú apoštolskú cestu už neodišli spolu ani Pavol a Barnabáš – dôvodom rozchodu bolo, že Barnabáš trval na tom, aby vzali Jána Marka a Pavol to odmietal. Volil radšej vzdať sa Barnabášovej spoločnosti ako vziať mladíka, ktorý sa na predchádzajúcej ceste neosvedčil. Benedikt XVI. sa na adresu tohto sporu vyjadril: „Aj medzi svätými existujú spory, nezhody a rozpory. Pre nás je to veľká útecha, lebo vidíme, že ani svätí nespadli z neba. Sú to ľudia ako my, aj so zložitými problémami. Svätosť nespočíva v tom, že sa nikdy nechybí ani nezhreší. Svätosť rastie v schopnosti obrátiť sa, ľutovať, v ochote začať znova a predovšetkým v schopnosti zmieriť sa a odpustiť.“

            Keď hľadíme na spory medzi apoštolmi čisto ľudsky, Barnabášov postoj sa nám zdá sympatickejší a Pavlov tvrdý. Ak však hľadíme na veci z vyššieho hľadiska, vidíme Božie konanie. Pre Barnabáša by nebolo dobré po celý život pracovať po boku Pavla ako druhý. Na to bol príliš významný. Možno – keby medzi nimi nedošlo k roztržke, nikdy by sa nerozišli a jeho schopnosti by nenašli dostatočné pole pôsobnosti.

( Zdroje: po stopách sv. Pavla s o. Majerníkom, František Trstenský: Život apoštola Pavla, Jozef Holzner: Svätý Pavol)